Zobrazují se příspěvky se štítkemSvětlana. Zobrazit všechny příspěvky
Zobrazují se příspěvky se štítkemSvětlana. Zobrazit všechny příspěvky

neděle 15. prosince 2024

VYSVÄCOVANIE PRÍBYTKOV KŇAŽKAMI

 Pôvodný sviatok:

VYSVÄCOVANIE PRÍBYTKOV KŇAŽKAMI  
13.12. Mrazeň - December
Slovanské meno - Svetislava
....
30.11. Slovanské meno - Čarad
Čarad tzv. Ondrej je ochrancom divých zvierat a jeho deň sa nazýva aj Deň medveďov, medvede sa ukladajú na zimný spánok.
V slovanskej mytológii je vládcom podzemných vôd, ktorý čistí a napĺňa pramene a studničky vodou. Je obdobný slovinskému Brbúčovi a litovskému Šulininisovi. Číňania ho nazývali ting – šu, čo znamená „myš, ktorá sa skrýva“, preto ho prenesene v Rusku nazývajú „veľká podzemná myš“.
Čaradov deň je deň božej sily, vedomecký deň, deň nazerania do budúcnosti: olovo sa vyleje cez kľúč do posvätnej vody.
Dievčatá prorokujú, kedy sa vydajú a čo ich v živote čaká: z útvarov snehu straseného z plotu, vyhodenej šatky na strechu, tvaru uvarených halušiek alebo rýchlosti ich vyplávania.
Alebo potriasli plot a z ktorej strany pes zaštekal, na tú stranu sa mala deva vydať.
Vykonáva sa obrad Postrižín, niekedy to bol u sedem ročných chlapcov ktorý sa stávajú už dospelejší chlapi, odrezaním, odstrihnutím prameňa vlasov obetovali ich rodovému duchu, v dobe slobody pôvodného duchovna ohňom.
V prípade chlapca sa ten dostával z plyvu matky viac pod vplyv otca. Postupne sa vyčleňoval navonok aj odevom.
V tento deň chlapci odoháňajú strigy práskaním bičom na krížnych cestách o polnoci, alebo sa pália tzv.ondrejovské vatry.
Veštilo sa aj počasie na ďalší rok: aké počasie je 12 dní po Ondrejovi, také počasie bude počas 12 mesiacov na budúci rok.
V tento deň sa upletie aj veniec Slnovratového očakávania (tzv. adventný).
Obradným múčnikom boli slané kysnuté pečené buchtičky - pampúchy (bambuchy, balabuchy).
..........
4.12. Slovanské meno - Hostimila.
V tradičnej roľníckej kultúre sa deň Hostimili tzv. Barbory chápal ako jeden zo stridžích dní - platil zákaz ranných návštev žien, pradenia, šitia, párania peria.
V Starej Turej behali po cestách devi a náhodných pocestných šibali prútmi a zamazali im tvár sadzou.
Na Považí (kde bola Hostimila považovaná aj za ochrankyňu ženských prác a slobodných dievčat tak ako diva, bohyňa Mokoša) bili na priadkách mládencov varechami a s nimi potom tancovali.
Na priadky mohli chodiť dievčatá od 14. -15. rokov a tie sa už považovali za dospelé.
Priadlo sa každý deň okrem soboty a nedele.
Dni v ktorých sa podľa poverových predstáv priasť nesmelo (stridžie dni), sa využívali na ľúbostné čary, spoločné zábavy a hry s účasťou mládencov.
Tí prichádzali aj v utorok a štvrtok (dievocké dni) a v posledný pracovný večer v týždni.
Kvôli erotickému podtextu hier cirkev aj vrchnosť v priebehu 16.-19. storočia priadky opätovne zakazovali ako nemravné a hriešne.
Spoločné priadky sa zachovali miestami až do 50. rokov 20.storočia.
Dievčatá dávali do vody púčikové halúzky z ovocných stromov (tzv. barborky) ak do Zimného Slnovratu vykvitli, veštilo to vydaj, lásku.
..........
13.12. Slovanské meno - Svetislava.
Zvyky a rituálne úkony, ktoré sa konajú v súvislosti so sviatkom Vysväcovania príbytkov kňažkami na Svetislavu v mnohom pripomínajú takmer zabudnutú slovanskú matku divu (bohyňu) Mokošu.
Je vysoko pravdepodobné že na našom území nahradila Mokošu okrem Panny Márie aj sv. Lucia ktorá je považovaná za pomocníčku a ochrankyňu žien.
V dobách, kedy platil juliánsky kalendár, slávila Lucia svoj sviatok až 23.decembra, kedy sa noc už krátila. Zmena nastala keď pápež Gregor roku 1582 reformoval kalendár, ubral 10 dní, takže sviatok Vysvedcovania diev pripadol do blízkosti slnovratu a mnohé obyčaje konané na Svetislavu - Luciu sa prelínajú s úkonmi konanými v období zimného slnovratu.
Jedným z dôkazov je napríklad slovenský sviatok tzv. Lucie.
Lucia - čo znamená v Slovenčine Svetlana, hoc chabo zdôvodnená povesťou privezeného náboženstva, chodí ako dobrá čarodejnica, akoby vedma, odetá v bielej plachte so zahalenou, alebo pomúčenou tvárou z domu do domu.
Po dedine chodili v dvojiciach, alebo v štvoriciach, keď prišli do domu nechali otvorené dvere, okno. Bez slova a rýchlo krídlom (perami) ometajú v tichosti kúty, pec a tváre domácich a ochranným cesnakom natierajú dvere pred ,,zlými čarami", teda pred nepriaznivými vplyvmi. Niekedy májú aj miešok s popolom - taktiež očistným prvkom.
Týmito úkonmi vyháňali z domu zlé sily, aby po celý rok nešťastie odišlo preč.
Kňažky za to dostávali odmenu v podobe múky, vajec, maku, orechov. Z týchto pozbieraných surovín potom upiekli koláče, ktoré mali kedysi obradný charakter, no v niekdajších dobách magický význam už zaniká.
Za Svetlanu sa preobliekali dievčatá a ženy z dediny, pričom dedinčania ich brali s veľkou vážnosťou a to aj v 20.storočí.
Dávna múdrosť hovorí: Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc.
Preto vykonávali rôzne úkony, ktoré mali chrániť ich samotných, statok a úrodu.
Zachovala sa povera, že keď prídu čarodejnice v období stridžích dní cez komín, porozpravajú sa pri peci či pri kozube a potom idú ďalej. Domácemu vraj stačí očiarať - urobiť okolo seba ochraný (posvätný) kruh (kolo) vykurovaním či vodou, kriedou a pod. a vyčkať, kým sa vytratia.
Už večer 12.12. začal platiť zákon zákaz drevorubačských a ženských prác, najmä pradenia a šitia.
Verilo sa , že tej pradlene, ktorú by Svetlana pristihla pri práci, naplnila by komínom izbu prázdnymi vretenami a tie by museli hneď napriasť.
V tento deň sa odporúča jesť koľko vládze cesnak, čo zaručí dobre zdravie.
V Lendaku členom rodiny vložili do úst cesnak a omietali a zariekali: Ňech vam idze šicka psota, ňech vam idze šicka bida von, von, von!
Čerešňa je v súvislosti s luciovským zvykloslovím ale aj tzv. ľúbostnou (ženskou) mágiou opakovane spomínaná v vrôznych regiónoch a to nás vedie k špekulatívnej domnienke, že možno čerešňa bola stromom zasväteným Mokoši či inej bohyni, u Pobaltov to bola Živa.
Prostriedkom na určenie ženícha bolo v slovenskej ľudovej tradícii najčastejšie jablko. Rozšírený bol zvyk, keď počas strídžich dní, každé ráno pred východom slnka alebo večer po západe, dievčatá odhryzli z jablka. Ak jablko začalo hniť, bola to predzvesť, že dievča sa svojej svadby nedožije. Ak ostalo pekné, vyšlo dievča na Zimný slnovrat pred dom, hrýzlo zvyšok jablka a obzeralo sa, ktorého muža prvého zazrie.
V okolí Zlatých Moraviec dala dievčina jablko do vody a každý deň sa v nej umývala.
Na Horehroní radili dievčatám, aby od deviatich vdovíc ukradli po hrsti múky, vymiesili z nej cesto, potrhali ho na kúsky a do každého zakrútili lístok s menenami mládencov. Vylovené meno bolo meno nastávajúceho.
V okolí Trenčína si dievčatá schovávali vajíčko, znesené na Svetislavu. Na Štedrý večer po celodennom pôste vyliali bielok do studenej vody a hádali podľa tvaru bielka zamestnanie budúceho manžela.
Muži vyrábali aj drevené trojnožkové stolčeky, ako magický prostriedok umožňujúci jeho výrobcovi od polnoci na Zimný Slnovrat spoznať miestne strigy (bosorky). Zhotovoval sa počas dvanástich dní od Svetislavi do Zimného Slnovratu zo smrekového alebo bukového dreva bez použitia železných klincov. Mal jednoduchú formu často bol opracovaný len dvanástimi seknutiami sekerou.
Rovnakú funkciu ako stolček mohli mať aj bič, koleso alebo povraz zhotovené v uvedených dňoch.
Z 20.storočia sú tieto praktiky na väčšine územia Slovenska známe len z poverového rozprávania.
..............
Zdroj:
• D. Luther Zabudnuté priadky. K spoločenskému životu mládeže na Slovensku. Bratislava 1999.
• E. Horváthová: Rok vo zvykoch nášho ľudu Bratislava 1986. 40.
• P. Dobšinský: Slovenské obyčaje, povery a čary Bratislava 1993 str. 138.
• M. Žiarislav Švický - Návrat Slovenov v duchu a slove, 2.vydanie. Kokava n/Rimavicou 54.-55.
• Budislav - Lucia - pokresťančená Mokoša? 2009 www dažbogovi vnuci .sk
• V. Feglová - M. Leščák (zost.): Pramene k tradičnej duchovnej kultúre Slovenska. Bratislava 1995.
..........
Folkórny film Vianočné oplátky (1977)
réžia: Martin Ťapák
predloha: Martin Kukučín (poviedka) o starých zvykoch a obyčajoch naších predkov.
hudba: Svetozar Stračina
.
Koledníci idú (1985)
réžia: Martin Slivka

pátek 13. prosince 2024

Lucia a mytológia

 Lucia a mytológia

Lucia – 13. december
Trinásty december je dňom svätej Lucie. Bol síce posledným z radu stridžích dní, ale s najsilnejšou mágiou. Naši predkovia predpokladali najsilnejšiu moc zlých síl, stríg, bosoriek a démonov. V tento deň sa všetci báli pred strigami, ktoré lietali na metlách a chceli škodiť ľuďom. Tento deň bol už pred zavedením gregoriánskeho kalendára v roku 1582, považovaný za najkratší deň s najdlhšou nocou. Preto sa tradovalo: "Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc."
Svätá Lucia, podobne ako aj svätá Katarína či svätá Barbora, boli svätice. V slovanských národoch však má sviatok svätej Lucie aj pohanský základ. Podľa tejto starej legendy mala byť Lucia tajomná bytosť, jedna z najväčších bosoriek, ktorej sa všetci báli. Keď ju ale chytili a hodili do plameňov, aby ju upálili, nezhorela. Plamene ju olizovali, ale žila ďalej. Naopak, v západnej Európe vystupuje ako nevinná nevesta, zahalená v bielom, s venčekom, v ktorom sú zapichnuté sviece na hlave a sviečkou v ruke.


V škandinávskych krajinách, Švédsku a Nórsku, silno protestanských krajinách je svätá Lucia jedinou uctievanou sväticou. Samozrejme korene sviatku svätej Lucie v severských krajinách majú korene ešte pred kresťanstvom, a to v severskej mytológii, kde vystupuje postava menom Lussi. Niektorí autori ju opisujú ako ženu poletujúcu povetrím, iní ako démonického muža. Ako aj v našich tradíciách, Lussi mala/mal kontrolovať či je domácnosť pripravená na nadchádzajúce sviatky „Yule“ – sviatok slnovratu, a či sú deti vychované. Pokiaľ nie, mala prísť do domu komínom alebo dymovou dierou a deti ukradla. V súčasnosti sa sviatok svätej Lucie v Škandinávii slávi tradičnou veľkou procesiou, na jej čele je dievča v bielom rúchu, s červeným opaskom. Na hlave má veniec z brusnicových vetvičiek a na ňom zapálené sviečky. Ďalšiu drží v ruke. Za ňou nasleduje zástup dievčat rovnako odetých so sviečkami v rukách. K nim sa pridávajú chlapci v bielych rúchach, s kónickým klobúkom a prútikom s hviezdou, občas sa k nim pridávajú aj vianočný škriatkovia alebo elfovia. Navštevujú hospice, nemocnice, domy aj kostoly. Spievajú vianočné koledy a piesne svätej Lucie a svätého Štefana. Tradične sa pečú šafranové koláče v tvare S, čo v mytológii znamená mačku.
V nemecky hovoriacich krajinách vystupuje postava menom Lutzel Frau. Mala to byť bosorka, ktorá tak isto kontrolovala domácnosť, deti a či ženy dodržiavajú zákaz pradenia. Chodila od domu k domu a pri odchode zatriasla sukne a vypadli jej z nej sladkosti a mince pre deti. Ak boli deti zlé, strašila ich utopením alebo dokonca odrezaním jazyka. Podľa regiónov mala rôzne mená, napríklad Berigl, Zlobna Pehta, Bechtrababa, Lutzl, Zamperin, Perchta a podobne. Aj v súčasnosti sú práve Perchty tradičnou maskou v lyžiarskych strediskách, na vianočných zábavách alebo aj na fašiangových sprievodoch. U Nemcov si našla svoje miesto aj dievčina v bielom s červeným opaskom a vencom na hlave.
V Taliansku je tento deň oslavovaný najmä v Lombardii či na Sicílii. Tam prichádza Lucka na somárikovi s doprovodom pomocníka Castalda. Deti pre ňu pripravujú kávu, mlieko alebo víno, pre pomocníka chlieb a pre somárika mrkvu. Za odmenu dostanú sladkosti a darčeky. Nemôžu ju ale hľadať a čakať počas noci, lebo by im fúkla popol do očí. V Miláne sa v tento deň koná omša a svätí sa chlieb. Na Sicílii a v Syrakúzach sa koná obrovská púť, kedy chodí procesia po celom meste, na jej čele nesú striebornú sochu svätej Lucie. Na pleciach ju nesie štyridsať osem mužov v zelených čiapkach. Tradične sa jedáva obilná kaša, ktorá symbolizuje záchranu pred hladovaním ktoré v Syrakúzach panovalo v 17.stor. Obľúbené sú aj oči svätej Lucie – malé guľaté keksíky.